Patová situácia?
Človek sa dostáva do zdanlivo neriešiteľnej dilemy. Na jednej strane po Bohu túži, no zároveň má pred ním neprekonateľný strach. Jeho zvyšky vidíme v každom vzťahu, v ktorom má konkrétne ja strach pred cudzím a odlišným ty. Tento strach pramení z pohltenia, zničenia, rozplynutia ja v inom ty.
Známe príslovie „similia similibus gaudent“ (podobné sa teší z podobného) má zrejme základ práve v tomto strachu z toho celkom iného, s čím/kým nemáme nič spoločné. Preto je pochopiteľné, že tento strach sa vo vzťahu k absolútnemu Ty – Bohu – vystupňuje na maximum. S ním predsa nemáme spoločné vôbec nič, on je predsa Ten totálne iný a oddelený, ako nám to neustále pripomína význam slova svätý.
Božie Ty je predsa úplným opakom ľudského ja. V kombinácii s túžbou po Bohu, ktorá je človeku daná, to vyvoláva dojem patovej situácie.
Boje od Sartra po Dawkinsa
Ozvena tohto postoja nezoslabla ani v dnešnej dobe, ba naopak. Neustále naberá na intenzite v hlasoch súčasných bojovníkov a samozvaných víťazov nad Bohom a jeho karikatúrami. Spomeňme si len na Jeana-Paula Sartra, ktorý vychádza z mladíckeho zážitku chlapca vo svojej izbe za zatvorenými dverami.
Zbaviť sa pocitu, že je sledovaný, a získať tak svoju dôstojnosť dokáže iba vtedy, keď Boh bude mŕtvy. Slobodní budeme podľa francúzskeho existencialistu iba vtedy, keď sa tohto „dozorcu väzenia“ nadobro zbavíme. Kvôli získaniu svojej slobody a dôstojnosti je človek dokonca nútený Boha zabiť. Sartre radšej prijíma nezmyselnosť života, ako by mal zniesť deprimujúcu prítomnosť Boha dozorcu.
Sartre myšlienkovo stavia na základe, ktorý vytvorili iní bojovníci s Bohom. Stačí spomenúť len filozofa Ludwiga Feuerbacha, ktorý v storočí pary vysvetlil náboženstvo ako „výpoveď človeka o človeku samom“. Otvorenú však ponechal otázku, či naša projekcia vlastných túžob pri pohľade na nebo je patológia alebo nie.
Toto nerozlúštil nik iný ako Karl Marx a jeho „slávne“ prirovnanie náboženstva k ópiu ľudstva. Naša projekcia Boha vnikla z nespravodlivých hospodárskych pomerov. Keď ich odstránime, potreba projekcie zmizne a človek bude z choroby náboženstva raz a navždy vyliečený.
Samozrejme, nesmieme opomenúť ani Friedricha Nietzscheho, ktorému medzi novodobými bojovníkmi s Bohom patrí popredná, ak nie prvá priečka. Jeho veta „Boh je mŕtvy, my sme ho zabili“ nabrala v prvej polovici 20. storočia obludne hrôzostrašné rozmery. Ešte predtým však Nietzsche pochoval aj objektívnu pravdu, ktorá podľa otca nihilizmu mimo človeka neexistuje. Jediné, čo existuje, je „absolútna nezmyselnosť všetkého“.
A súčasní ateisti? Zmenili arzenál i taktiku. Nový ateista Richard Dawkins, autor knihy Boží blud, sa dokonca s obľubou pasuje za kultúrneho kresťana, aby sa vyhranil voči iným náboženstvám a svetonázorom, ktoré sa v Európe šíria. Historik Thomas Holland to opísal veľmi trefne: „Chce plávať v kresťanských vodách, ale prameň týchto vôd ho nezaujíma.“
Aby sme už viac nekrívali, je tu Otec
Letmý pohľad do histórie i súčasnosti potvrdzuje, že boj s Bohom neprináša nič dobré. Naopak.
Meno kresťan má iné korene. Siaha až Božiemu synovstvu, ktoré si každý človek oblieka v krstnom kúpeli. Práve tam zo seba zmývame postoj bojovníkov s Bohom a obliekame si Ježiša Krista, Božieho Syna. Obliekame si pohľad Boha, ktorý sa na nás pozerá ako milujúci otec, nie ako tvrdý bachar vo väzení tohto sveta.
Preto po viere v jedného Boha, ktorý by mohol zničiť moje ja, jedným dychom vyznávam, že tento Boh je mojím Otcom. Aby som už viac nemusel krívať.
Prevzaté z: https://standard.sk/1298298/ked-po-stretnuti-s-bohom-krivame
